17.1.2013 odisla z tohoto sveta cast mojho zivota i mna, ktora ma sprevadzala krasnych 10.5 roka. Viem, ze psie nebo neexistuje a Amelka je v krasnej krajine snov, kde uz nie je ziadna bolest a trapenie. Tu si sniva svoj krasny vecny sen. V mojom srdci zostane velkymi pismenami zapisana radostna spomienka na nu az do konca mojich dni...
Zuzana
Tu je spomienka na Amelku, ktora toto o sebe porozpravala ked bola malicka....
Volám sa Amélia,
môj príchod na svet 28.06.2002 nebol ničím výnimočný a asi o ňom ani nikto iný nevedel, okrem mojej najbližšej rodiny. Prvé dni boli veľmi nezaujímavé, ba až strašné. Nič som nevidela a mala som sa dostať k maminkinmu mliečku, nebola som však na to sama, boli tam ešte iní záujemci - no proste boj o prežitie. Našťastie to netrvalo dlho a čoskoro, keď som začala vidieť, bolo hneď všetko krajšie a veselšie. Zistila som kto je moja rodina, kde bývam (nič moc, panelák na sídlisku) a že bude kopec srandy s mojimi súrodencami. Ďalej bolo všetko už len veselšie, čím ďalej, tým viac sme sa zabávali. Začali sme preliezať ohrádku a cez kreslo sa dalo dostať všade. Už aj na zachod sme chodili inde ako v ohrádke. Veľa zábavy sme si užívali, iba naši ľudskí rodičia boli z toho nejakí neveselí a unavení. A ja som v noci mohla spinkať so svojou ľudskou maminkou. Veľmi ma bavilo loziť jej po hlave. Ráno som opäť bola so svojími bratčekmi a sestričkami. Mnohokrát ma už nebavilo hrať sa s nimi, preto som si zaliezla do ohrádky a spinkala som. Niekedy som dokonca prespinkala aj papanie a potom som papala sama. Bol to krásny život, bola som však zvedavá na ten vonku, ktorý nám naši ľudskí rodičia ukazovali zatiaľ iba cez okno. Zrazu k nám začali chodiť takí cudzí ľudia a brali mi preč sestričky a bratčekov. Bála som sa, že aj mňa niekto zoberie. Našťastie nie. Môj život začal byť zaujímavý aj bez nich. S mojou ľudskou mamkou sme podnikali všeliaké výlety, chodili sme do lesa, na chatu, aj medzi psíkov na cvičák a aj k vodičke. Všetko sa naraz obrátilo, keď som si pri páde z lavičky udrela ľavé kolienko. Začala som krívať a taký ujo vo veľkom bielom plášti povedal, že mám nožičku pokazenú a musia ju opraviť. Nebola to asi dobrá oprava, lebo po nejakom čase sa mi nožička znova pokazila, keď som sa naháňala s maminou Cleopatrou. Teraz ma ale odviezli autom do psej nemocnice ďaleko. Zostala som tam sama medzi ľuďmi, ktorým som nerozumela. Myslela som si, že sa užialim sama so svojou veľmi boľavou nôžkou. No moja ľudská mamka na mňa nezabudla a prišla si po mňa. Po strašne dlhej ceste som bola konečne doma. Ďalšie dva dni som iba spinkala. Pomaly sme začali chodiť aj von a ja som zabúdala na nemocnicu. Aj nožička ma už začínala poslúchať. Zase tu boli naše krásne prechádzky a výlety. Môj život bol opäť nádherný. V lete sme chodili k vode, kde sme sa hrávali na moreplavcov. Potom sa udiala veliká zmena v mojom živote. Odišli sme z nášho sídliskového bytu na miesto, kde stojí domček a je tam veľa miesta na behanie. Tu sme dodnes. Je to tu ozajsky veľmi pestré, sú tu rôzni narušitelia, s ktorými treba skoncovať. Sú to: !!!mačky!!!, potkany (zničiť), rôzne vtáky a aj ježko, ktorého si však privlastnil náš strašný strážny kamarát - rotvajler Maco. Maco je náš strážca, ktorý býva na dvore, ale dá sa s ním aj hrať - váľať ho, kúsať, naháňať a ponárať sa s ním v našom jazierku. Spoznala som tu na prechádzkach bažanty, ktoré srandovne vyletia, keď ich vyľakáme, bežiace zajace, srnky, ktoré som zatiaľ videla iba z diaľky, lebo ma za nimi nepustili. Aj tu sa chodíme kúpať na také veľké jazerá a prechádzať do mesta medzi psíkov. Dokonca už som bola aj na výstave a rozhodcovia si moju chorú nožičku nevšimli. A bola som aj s poľovníkmi a ich havinkami (teraz už mojími kamošmi), naháňala som zaja a štekala na diviaka a na moje prekvapenie ma aj pochválili (nie ako doma :-)). Tak to je zatiaľ asi všetko, čo sa týka môjho doterajšieho pestrého života, o ďalších udalostiach Vás budem informovať.....
